„Ako aktívneho a skúseného vodáka ma poverili vedením novozaloženého vodáckeho oddielu. Začiatky boli veľmi ťažké – robte vodácky šport bez domovskej lodenice, potrebného vybavenia a výstroja! Učilište malo niekoľko lodí ktoré skladovalo vo svojom objekte, ale ich presun k vode bol dosť zložitý. Požiadali sme teda výbor Vodáckeho oddielu Spartak Kablo o povolenie umiestniť v areáli lodenice BVK plechový prístrešok so stojanmi na lode. Výbor súhlasil, ale stále sme mali pocit, že sme na príťaž.

Až pri výstavbe novej lodenice na Klokočovej ulici sme za účasť na jej budovaní získali časť budovy, v ktorej sídlime od roku 1970. Po odovzdaní lodenice sme museli riešiť nové, ale priznám sa príjemnejšie problémy – upravili sme areál, volejbalové ihrisko, nakúpili zariadenie a vybavenie lodenice – skrinky, lode, pádla, plávacie vesty, stany a spacie vaky. Keďže sme nemali dosť prostriedkov na nákup drahých pretekárskych lodí (a ani dostatok dorastu), zamerali sme našu činnosť na rekreačnú vodnú turistiku, ktorej sa venujeme už dvadsaťpäť rokov.

Za toto obdobie sme splavili viac ako 600 000 kilometrov na rôznych riekach Slovenska, Moravy, Česka, Poľska, Ukrajiny, Rakúska, Nemecka, Maďarska, Bulharska, Rumunska, bývalej Juhoslávie, Švajčiarska, Švédska, Nórska, Talianska a Anglicka. Hoci je to iba enumeratívne vymenované a znie to štatisticky sucho, predstavujú tieto štáty a splavené kilometre jedinečné možnosti spoznávať iné krajiny, ľudí a nové priateľstvá pre všetkých našich vodákov. Tisícky kilometrov odpádlovaných pod páliacim slnkom, v búrkach a nečase, zoceľujú nielen telá, ale i duše vodákov, utužujú priateľstvá a vodácku spolupatričnosť. Žiaľ, náš podnik zanikol, a tak sme stratili dlhoročného sponzora našich akcií. Priestory lodenice zatiaľ pre našich priemerne šesťdesiat členov postačujú. Naďalej sa venujeme vodnej turistike, hoci by sme radi z našich detí vychovali aj úspešných pretekárov, ak nám to umožní súčasná situácia. Pre veľa našich členov je naša lodenica druhým domovom, kde máme možnosť športového, ale aj spoločenského vyžitia, utuženia priateľských vzťahov a styk s vodáckou pospolitosťou..."

Mirko sa narodil v malebnej obci Lúčky, ako najmladší zo šiestich súrodencov. Vyučil sa za zlievača v Odbornom učilišti štátnych pracovných záloh v Martine. Fyzickej práce sa nikdy nebál, rád prijal akúkoľvek výzvu. V učilišti absolvoval parašutistický výcvik a kurz vedenia bezmotorového lietania. A potom sa prihlásil na Vojenské ženijné technické učilište. Tu objavil celoživotnú lásku k vode a vodáckemu športu. V armáde vykonával rôzne technické a veliteľské a pedagogické funkcie. Mirko bol človek úprimný, priamočiary a verný svojim zásadám. V roku 1970 bol z armády prepustený pre svoje postoje k vstupu Sovietskych vojsk do našej republiky. Napriek tomu, že ukončil vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v odbore výchova a vzdelávanie dospelých, túto prácu vykonávať nemohol. Ale Mirko sa nevzdal. Priazeň ľudí si získaval ľudským prístupom a svojou dobrosrdečnosťou a veselosťou. Pracoval s nasadením, láskou, poctivo. Od mladosti sa snažil byť osožný našej spoločnosti, svojej vlasti, vždy ochotný pomôcť. Aktívne pracoval v Československom zväze telesnej výchovy a vo Zväzarme, vykonával funkciu predsedu Zväzu vodáctva a pobytu v prírode SR. Po zmene režimu, bol politicky rehabilitovaný a pracoval na Ministerstve obrany ako vedúci oddelenia. Svoj čas venoval aj Združeniu vojenskej obrody Slovenska, kde bol aj ocenený Uznaním za činy a podporu demokracie. Mirko bol človek aktívny, náročný k sebe i k ostatným, rád prekonával prekážky. V mladosti reprezentoval DUKLU Pardubice v kanoistike. Láska k vodáctvu a aj priateľstvám, ktoré pri ňom vznikali ho sprevádzala do vysokého veku. Ešte ako sedemdesiatnik s partiou kamarátov z oddielu Pozemné stavby, či Dunaj klubu, často s manželkou na háčiku, splavil stovky kilometrov na slovenských a českých riekach. Kto ste ho poznali, isto viete, že vedel ľudí pre dobrú vec „zdvihnúť zo stoličky“, možno aj preto mal dôveru kamarátov ako predseda klubu. Svoju celoživotnú lásku, neskôr manželku Milku, spoznal na zábave. Ako rád rozprával svojim dcéram, že keď videl ich maminku, hneď jej povedal, že bude jeho žena. Ich šťastné a láskyplné manželstvo uzavreli pred 58 rokmi. Ako sa hovorí, spolu v dobrom aj zlom. Narodili sa im 2 dcéry Mirka a Janka. Svoju rodinu mal nadovšetko rád. Svojim dvom dcéram a neskôr aj vnukom vštepoval svoje zásady: čestnosť, spravodlivosť, slušnosť, lásku k vodáckemu športu i prírode. Veľa času prežil v kruhu rodiny aj na chalupe v rodnej dedine manželky v Dojči.